Vznik urbárov

                  ,,Pozdravujem vás, lesy, hory, z tej duše pozdravujem vás!",

a ,,dedičstvo otcov zachovaj nám, Pane!"

Urbáre patria u nás k najdôležitejším prameňom hospodárskych dejín najmä v rokoch 17. - 18. storočia. Rozšírenie urbárov u nás však môžeme registrovať už v polovici 16. storočia. Samotné slovo urbár je nemeckého pôvodu (odvodené od latinského urbs - mesto), vyjadrovalo výťažok, alebo dôchodok, najčastejšie sa používalo v baníctve. 

Vznik urbárov: Za predchodcov urbárov sa považujú tzv. Libri traditionum, do ktorých sa zaznamenávali majetky. Tradičné knihy sa menili na knihy poplatníkov, z ktorých sa vyvinuli urbáre. Urbár sa dá voľne preložiť ako mestská pozemková kniha zaznamenávajúca poddanskú pôdu, ktorej vlastníkom je zemepán a držiteľom urbárny sedliak. Inými slovami je to teda súpis celkovej poddanskej pôdy a stanovenie povinnosti poddaných voči zemepánovi. Toto platilo v 16 storočí. Okrem obhospodarovania pôdy musel poddaný zemepánovi ročne odvádzať 2 sliepky, 2 kapúnov, 12 vajec, holbu masla, 6 funtov konopného plátna, 30 poddaných spolu 1 teľa a za 4 usadlosti poskytnúť jednu dlhú furmanku (4 dni). V tomto kontexte ide o organizačnú štruktúru pozemkového spoluvlastníctva spravidla v rámci jednej dediny.

Rozlišujeme dva typy:

- urbár ako súpis (pokračovanie donačných listín)

- Urbár - účet (je mladší, vyjadruje potreby vyspelého rentového hospodárstva)

Urbárna kniha - predchodca pozemkových kníh. V prvopočiatkoch sa "Urbárom" nazývala kniha, do ktorej sa zapisovali držby vrchnosti a poddaných a ich práva a povinnosti a preto ich môžeme považovať za akýchsi predchodcov pozemkových kníh. Boli tam zaznamenané povinnosti poddaných ku svojím pánom, napríklad roboty, alebo naturálne a peňažité dávky, alebo povinnosti vrchnosti voči svojim poddaným. Zostavovali ich zvyčajne zemepánsky úradníci, v pomere poddaného k zemepánovi hrali významnú úlohu, boli právoplatnými listinami. Museli sa udržiavať v takom stave, ktorý zodpovedal meniacim sa pomerom, preto sa často obnovovali. Často dochádzalo aj k odlišnosti formy - v prípade potreby sa vyhotovil urbárny register s údajmi potrebnými pre istú situáciu.

V staršej dobe sa urbáre často nazývajú registre, zriedka urbáre, ktoré sa začínajú objavovať v poslednej štvrtine 16. storočia. V 16. storočí pristupuje ešte typ urbára - inštrukcie. Je hospodárskou inštrukciou vydanou zemepánom pre panstvo. Ide o doplnenie urbára inštrukciami pre osoby zainteresované v správe panstva. Čo urbáre predstavovali v čase svojho vzniku, o tom hovoria už ich samotné názvy: Urbár o panstve, Urbár hradu, Urbárny súpis hradu. Výrazy ako register alebo súpis môžeme považovať za synonymá. Urbarialisti boli v tom čase poddaní svojmu zemepánovi a pod jeho dozorom a len s jeho súhlasom riešili spoločné záležitosti. Avšak boli oprávnení mať v držbe aj tzv. "uzurpované", predtým neobrábané pozemky, ktoré urbárnici zabrali z pozemku zemepána, najčastejšie vyklčovaním krovísk. Urbárska usadlosť, sa už vtedy delila na intravilán - zastavané územie a extravilán - nezastavané územie usadlosti.

Spečatenie a vlastnoručné podpísanie osobami, ktoré boli poverené ich zostavením dávali dôveryhodnosť týmto zápisom. Urbáre sa prekladali aj ako dôkazové materiály pri súdnych sporoch, tiež aj pri sporoch poddaných s vrchnosťou. Dôvodmi vzniku a obnovovania urbárov bývali majetkoprávne zmeny: predaj, kúpa a konfiškácia. Parciálny urbár - popisuje časť panstva. Konkrétny spôsob vyhotovovania urbárov je forma jednoduchého popisu obcí. Za názvom obce bol krátky úvod, popis obce, zoznam poddaných, to znamená od sedliakov až po nemajetných a veľkosť ich majetku. Za zoznamom usadlíkov nasleduje zoznam povinností - účtový predpis. Spečatené urbáre mali aj záverečnú formulku. Urbáre - sú to písomnosti zostavované pozemkovou vrchnosťou z praktických potrieb a obsahujú údaje majetkovo- popisné a účtovno - predpisové. Po obsahovej stránke sú urbáre veľmi cennými prameňmi hospodárskych dejín. Ozrejmujú vzťahy medzi zemepánom a poddanými, neinformujú nás pravidelne o všetkých záväzkoch a povinnostiach poddaných. Publikované urbáre sú v mnohých prípadoch najstaršími známymi podrobnejšími opismi niektorých obcí. Obsahujú: demografické údaje, spôsob ustanovovania obecných panstiev, poznanie majetkového rozvrstvenia dediny, obraz o stave a spôsobe vlastného hospodárenia, informácie o podnikoch na panstvách. Nepriamo poskytujú aj zväčša nepriame údaje kultúrno - civilizačného rázu a existencii škôl, verejných kúpeľov atď. Veľmi dôležité sú údaje urbárov pre poznanie používaných mier a váh. Podstatnú časť urbárov tvoria urbáre písané po slovensky, ktoré obsahujú bohatý materiál pre našich jazykovedcov.

Tereziánsky urbár bolo nariadenie Márie Terézie z 23. januára 1767 upravujúce jednotne v celej krajine vzťahy medzi zemepánmi a ich poddanými. Zavádzanie urbára narazilo spočiatku na mimoriadne ostrý odpor uhorskej šľachty. Na Slovensku sa najviac búrila šľachta v Bratislavskej, Nitrianskej a Hontianskej stolici. Odvolávajúc sa na tradície protestovala proti zavádzaniu reforiem a žiadala zachovanie súčasného stavu. Napokon pod vplyvom okolností i neústupnosťou panovníčky sa podvolila. Do roku 1774 zaviedli tereziánsky urbár vo všetkých slovenských stoliciach.

Prvotnou myšlienkou, ktorá viedla Máriu Teréziu k vydaniu tohto reformného nariadenia bol jej záujem na zlepšení hospodárskej situácie Uhorska. K nemu mali napomôcť aj zvýšené výbery daní. V úsilí zabezpečiť a zvýšiť odvod daní vzrastal záujem viedenského dvora na zmene postavenia poddaných. Na sneme v r. 1764 - 1765 vystúpila preto panovníčka s návrhom, aby v zmysle už zabudnutého zákona z r. 1723 sa postavenie poddaných všade upravilo urbármi, pričom si vyhradzovala právo hlavného dozoru pri ich schvaľovaní.

Uhorská šľachta však považovala vzťah medzi zemepánmi a poddanými za vzťah čisto súkromnoprávny a nemienila na danom stave nič meniť.

Mária Terézia však bola pevne rozhodnutá situáciu riešiť. Dvor využil sťažnosti poddaných v niektorých zadunajských stoliciach (ktoré vyústili do otvorenej rebélie) a vydal pre ne v rokoch 1765 a 1766 čiastkové urbáre. V januári 1767 pristúpila Mária Terézia k vydaniu jednotného nariadenia - tereziánskeho urbáru.

Urbariálna sústava prešla viacerými úpravami. Zásadnú zmenu celého systému navodil až zákon z roku 1840, podľa ktorého sa zemepánovi a poddaným umožňovalo dobrovoľne uzavrieť výkupné zmluvy o zrušení urbárskeho pomeru a nadobudnúť užívané pozemky do vlastníctva.

Revolučný rok 1848 priniesol zrušenie poddanstva v celom Uhorsku. V roku 1848 bol zákonom zrušený poddanský (resp. urbársky) pomer tým, že štát pre urbárnikov vykúpil nimi užívané pozemky a zemepán bol odškodnený formou štátnych dlhopisov. Tento výkup bol obmedzený na urbárske usadlosti a na poddanské želiarske a domkárske majetky. Ostatní urbarialisti si museli vykúpiť vlastnícke práva z vlastných prostriedkov, na ktoré im štát poskytol pôžičku. V roku 1853 bolo nariadené pridelenie lesných podielov do vlastníctva bývalých urbárnych roľníkov, ktorí mali do roku 1767 iba užívacie právo. Zákonom uhorského snemu z roku 1871 sa lesné pozemky stali spoločným vlastníctvom urbárnych spoločenstiev, ktoré ich spravovali. Boli zavedené aj tzv. grentbuchy. Do pozemkovej knihy sa zavkladovali pozemkové celky v členení podľa parciel a bol zhotovený zoznam spoluvlastníkov s vyznačením podielu.

Druhy pozemkov v období Uhorska:

V Uhorsku sa pozemky delili na:

- dominikál - panské pozemky, ktoré vlastnil a staral sa o ne zemepán

- rustikál - pozemky, ktoré vlastnil zemepán ale obrábali ich poddaní

- slobodné pozemky, ktoré patrili slobodným poplatníkom, napríklad mešťanom,                            mlynárom a pod.

Podľa spôsobu užívania sa majetok poddaných delil na:

- poddanský

- želiarsky

- domkársky

Okrem týchto druhov pozemkov boli aj iné, ktorých pomenovanie sa zachovalo do dnešných čias. Napríklad kopanice - pozemky, ktoré urbárnici upravili svojou prácou z neplodnej pôdy na čiastočne úrodnú a vykúpené kopanice, ktoré si urbárnici od zemepána vykúpili.

Urbariálna sústava so svojimi dôsledkami a pozostatkami zasahuje až do našich čias, najmä pri spoločnom vlastníctve lesov a pasienkov. Je tiež predmetom reštitučných konaní a obnovovanej evidencie pozemkov a postavenie urbárov je špecifické aj v konaní v rámci pozemkových úprav.

Pozemkové spoločenstvá po roku 1989

Urbárom sa dnes rozumie súbor pozemkov, ktoré sú v katastrálnom území prevažne jednej obce a sú v spoluvlastníctve urbárnikov, teda osôb združených v pozemkovom spoločenstve. Urbárska - spoločná pôda sa nachádza zväčša v extraviláne a ide spravidla o pasienky a lesy, ktoré v minulosti slúžili obyvateľom dediny (tak, ako je to uvedené v predchádzajúcich statiach).

Z právneho hľadiska ide o osobitný druh podielového spoluvlastníctva - vychádzajúceho z uvádzanej histórie. Zvláštnosť tohto druhu spoluvlastníctva spočíva v tom, že predmetom vlastníctva nie je jeden konkrétny pozemok, ale všetky pozemky tvoriace takzvanú "spoločnú nehnuteľnosť." To znamená, že urbár síce tvoria viaceré pozemky (nemusia susediť), no nemožno s nimi nakladať samostatne, majú teda spoločný právny režim. Urbárnik (vlastník podielu na "urbárskej pôde") nemôže predať svoj podiel k jednému pozemku, ale môže previesť podiel na "spoločnej nehnuteľnosti", teda na všetkých pozemkoch tvoriaci urbár. Z tohto hľadiska sa hovorí o nedeliteľnosti urbáru, ktorá je ukotvená aj v zákone č. 97/2013 Z. z. o pozemkových spoločenstvách (§ 8 ods. 1). V katastri nehnuteľnosti sa táto nedeliteľnosť prejavuje tým, že na všetkých "urbárskych" listoch vlastníctva má každý spoluvlastník rovnaký podiel.

Spracoval z historických dokumentov a platných zákonov dňa 10. 04. 2018

Ing. Ignác Leitman

PS: Mária Terézia sa postarala o to, aby mohli chudobnejšie vrstvy pozdvihnúť svoju životnú úroveň a dnes sa tlačia do urbárov bohatí (finančné skupiny skupujú podiely), lebo ich životná úroveň je nedostatočná!!!